Mrazivá ľahostajnosť a divadlo pre obmedzencov

Autor: Peter Kromka | 11.7.2015 o 7:45 | Karma článku: 7,07 | Prečítané:  1524x

Pohľad mladých lapajov na dianie vôkol nich zvykne byť značne zjednodušený. Aj ten môj bol taký, ba ešte o čosi viac idealistický. Dnes konštatujem: všetko je iné, ale nič sa nezmenilo. Len ja som dospel, obrazne povedané. 

Od útleho detstva rád cestujem. Najviac si ma získali vlaky. Stojac na nástupišti a očakávajúc príchod obvykle zeleného Peršinga som si užíval čaro prchavého okamihu nemenej intenzívne než francúzski impresionisti. V rachotení lokomotívy som zakaždým zazrel niečo vzrušujúce, plné dynamiky. Učil som sa názvy rýchlikov, študoval traťové cestovné poriadky aj technické parametre strojov. Encyklopedické poznatky o japonskom Magleve či bežná prax zo západnej Európy, ktorú mi osvetlil strýko pracujúci vo Francúzsku, moje ponímanie zmenili. Uvedomil som si, že nám ušiel vlak. Ach, ako ironicky to vyznelo! Na vlakovú dopravu som sa začal dívať inak, menej povrchne. Kedysi som cestoval kvôli tomu, aby som videl. Neskôr som sa zameral na prežívanie. Cesta vlakom mi umožňovala spoznávať príbehy, ktoré ma uchvátili svojou diferencovanosťou. Alebo mi len skrátka ponúkla možnosť zadívať sa von oknom a nechať sa unášať. Viete, tie pocity, keď na nič konkrétne nemyslíte, resp. nechcete myslieť, no napriek tomu máte dojem, že vaša myseľ zápasí s ťarchou všetkého, na čom aspoň trochu záleží. Posledné obdobie však prinieslo nový vietor. Uvediem dva momenty z ostatných dvoch ciest, dve emócie, ktoré mi utkveli v pamäti. 

Mrazivá ľahostajnosť

Streda odpoludnie. Osobný vlak opúšťa Košice napodiv načas. V čase, keď teploty vonku atakujú historické maximá, sa spontánne rozhodnutie nastúpiť do tzv. „pantografu“, ktorého nástup do dôchodku každoročne odďaľujú, rovná rituálnej samovražde. Nanešťastie, okolnosti si to tak vyžiadali. Po zhruba dvadsiatich minútach sa súprava zastaví na železničnej zastávke v Drienovskej Novej Vsi. Čakáme na križujúci sa spoj. Na kožených sedačkách by sa dala pripravovať praženica, cestujúci sú smädní a podráždení, keďže zásoby vody spotrebovali do poslednej kvapky. Po dlhotrvajúcej odmlke sa znovu pohneme. Neznesiteľná horúčava neutícha a napätie sa prehlbuje. Mierime do Veľkého Šariša. Brzdy zahvízdali a hŕstka jedincov vystúpila. Intuitívne očakávam vykúpenie a okamih, keď sa znovu pohneme. Akýsi rozrušený chrapľavý hlas zrazu zavyje: „Meškáme dvadsaťpäť minút. Bodaj by ich...!“ Pozrel som sa na svetelnú tabuľu, kde sa týčil údaj o dvadsaťpäť minútovom meškaní. Žiadny oznam či vysvetlenie, akoby na nás uvalili informačné embargo. Nobody cares. Rozhodol som sa, že si to overím u sprievodcov. Tých som však v danej chvíli nenašiel. Niektorí ľudia hromžili, iní už podľahli apatii. Čas, ktorý sa naskytol, som využil na doplnenie tekutín v neďalekej krčme. Meškanie spôsobené výlukou či technické nedostatky, nad tým sa rozumný človek dokáže povzniesť. Avšak absencia úsilia čo i len trochu vyjsť v ústrety svojim chlebodarcom je poburujúca.

Divadlo pre obmedzencov

Som študent a vlakom môžem cestovať zdarma. Ibaže túto možnosť využívam v poslednom období len sporadicky – ani nie tak z lojálnosti voči daňovníkom, hoci sme v tejto veci zajedno, ale z prostého dôvodu. Cez železničnú zastávku, ktorú mám pár minút od domu, prehrmí z času na čas už len bársaký nákladný vlak, osobnej preprave uštedrila vláda K.O. Čas odhalí, či nebodaj nešlo o vlastný gól (išlo). Vlak z Michaloviec prepravoval rôznorodú vzorku obyvateľstva. Vozeň, v ktorom som sa udomácnil, túto skutočnosť ešte väčšmi podčiarkol. Zopár seniorov, nejakí ľudia v produktívnom veku, mladá rodina, niekoľko študentov a dve mladšie deti, ktoré boli predurčené k tomu, aby sa stali predmetom záujmu okolia. Skupinka dospelých spočiatku debatovala o politike, zmienili sa aj o Lige Majstrov či Hamšíkovi, no podľa nastoleného vývoja bolo len otázkou času, kedy sa ich dialóg zvrtne k vlakom zadarmo. Títo dvaja muži boli uvelebení priamo predo mnou. Naľavo od nás sa mrvili dve rómske deti. Zdali sa mi primladé na to, aby cestovali sami. Ticho pred búrkou. „Smrdia jak hovädá!“ utrúsil prvú rasistickú poznámku jeden z mužov. Tváril som sa, že čítam, no v skutočnosti som zvažoval, čo urobím. Druhý muž bol o poznanie umiernenejší a pod dokonale oholenou hlavou neskrýval vákuum. The show must go on. Približne štyridsaťročný obmedzenec naďalej pokračoval vo svojom výstupe. „Pozri, jaká háveď cestuje... hlavne, že vlaky zadarmo!“ Zasyčal to dostatočne nahlas, preto ho začuli aj cestujúci sediaci za ním. Rómske deti pravdepodobne nemali ani len tušenia, čo to tliacha. Nemohli predsa vedieť, že ide o úbožiaka, ktorý sa vŕši na deťoch. Nasledovalo pár teatrálnych narážok na študentov využívajúcich bezplatnú prepravu a dotyčný opäť zahral na rasistickú nôtu. Napokon som naňho zareagoval, snažiac sa neznížiť na rovnako prízemnú úroveň. „Pane, počúvate sa vôbec? Sú to deti, tak ako každé iné! Mimochodom, hlasovacie právo som nadobudol len prednedávnom, ja som si teda súčasnú vládu rozhodne nezvolil.“ Fľochol na mňa pohŕdavý pohľad. „Aj ty sa vyvážaš zadarmo, čo?!“ Mojou odpoveďou bolo len strohé áno, viac nebolo treba. Kolega z práce, ako som to vyčítal z ich rozhovoru, sa ho usiloval upokojiť. Behom sekundy sa obaja postavili a prešli k dverám. Ten, ktorý odmietol možnosť viesť kultivovaný dialóg, sa so mnou rozlúčil svojsky. Sotil do mňa ramenom. Vystúpili v Trebišove. Spomínané deti to stihli o jednu zastávku skôr.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?