Otec, chýbaš mi

Autor: Peter Kromka | 28.11.2015 o 17:38 | (upravené 29.11.2015 o 8:47) Karma článku: 4,49 | Prečítané:  1090x

Zo zápiskov človeka, ktorý sídli v každom z nás. Pretože vo svojej podstate sme všetci rovnakí. Vzdialenosť (i tá historická) je len číslo. 

Otec môj, povedala mi, že sa vrátiš. Najmenej tisíckrát! Veril som jej, deti to zvyknú robiť. Ja hlupák, až neskôr som pochopil! Delilo nás zhruba pár stovák kilometrov. To bola tá najmenšia prekážka, však? Vzali mi ťa. Vzali mi kúsok seba. Vojna, tá prekliata vojna! Pacifista, militarista, konzervatívec, liberál... poznačí každého. Nielen Remarquov Paul Bäumer či Hellerov Yossarian, ale i tvoj syn by ti mal čo vypovedať. Osud to zariadil tak, že ja a mama sme zostali na správnej strane. Život je mrazivo férový. Tebe vzal, aby nám dal. Ty, drahý otec, si prišiel o slobodu. O všetko, čo má aspoň nejakú cenu. Patrí ti azda len pár centimetrov kubických v tvojej lebke. Bojím sa, že ti zobrali aj to. Máš ešte dôvod ráno vstať?

1970

Vyrastať bez otca nie je jednoduché. A veru nebolo, hoci sa mama snažila, čo jej sily dovoľovali. Nevykľula sa zo mňa zženštilá troska, padavka... Rozmaznaný jedináčik, aký hlúpy mýtus! Prišiel som ako prvorodený. Nemal som byť prvým, ani posledným, je tak? Ibaže človek mieni, vojna mení. Nikoho nezaujíma, koľko pádov a sklamaní si zažil. Tak to predsa funguje. Nesmieš sa poddať, inak ťa rozmliaždia ako chrobáka. Všetkých vedie rovnaká pohnútka: prežiť. Stal som sa silnejším. Znenávidel som sentimentálnosť. Bolesť i útrapy ostatných som začal vnímať iným spôsobom, akosi chladne a nezainteresovane. Akoby sa ma netýkali. Niečo sa vo mne skutočne zlomilo. Pohŕdal som zbožnosťou. Veril som, že všetko, čím som obklopený, sa riadi istými zákonitosťami, ktoré si môžem osvojiť. Osvojiť si ich, aby som chránil seba samého. Správal som sa ako ranené zviera zahnané do kúta. Znepokojovala ma predstava, že som v niečej hrsti. Samoľúby egoizmus? V niečom som vytrval a niečo som prehodnotil. Znie to priam komicky, opisujem neúprosné peripetie, ktoré sa ťa dotýkajú väčšmi než mňa.

1972 

V správach potvrdili, že Južný Vietnam obsadili komunisti. Vietnamská vojna naoko končí. Saigon padol. Celé sa to nápadne ponáša na náš príbeh. Rovnakí rivali. Rovnaké obete. Dnes máš narodeniny. Sláviš ich už v záhrobí? Bol som navštíviť mamu. Áno, plakala. Dieru vo svojom srdci nezaplnila. Niektoré jazvy nezahojí ani čas. Dvadsaťdva rokov. Nikdy sa s tým nevyrovná. Klamlivá nádej, ktorá ťa zároveň utešuje i trýzni, či obnažená pravda bez prikrášlení, pravda, ktorá otvára oči? Čo by si si vybral? Mama stále dúfa. A ja sa v duchu pýtam, v čo môžem dúfať?

1975

Mám pocit, že človek zmúdrie až v tridsiatke.Nespoznávam sa. Niežeby som sa cítil zahanbený, no dnes by som to napísal inak a lepšie. Ale nech, takto je to autentické! Som tak trochu zvláštny. Radoví tridsiatnici si takéto citové výlevy nezapisujú. Nie som neurotik, ani schizofrenik. Aj ja mám svoje vnútorné zápasy. Nefňukám, no nebojím sa priznať, že vojna ma zranila. Milujem mier, pretože si odo mňa nič neuzurpuje. Chcem len to, aby si moje deti vážili, že žijú v relatívne bezpečnom a slobodnom svete. A aby vedeli, že ich starý otec bol veľký muž. Osamotený duch zvestujúci pravdu, ktorú nikto nikdy nezačuje. Ale keď už raz svoj odkaz vyjavil, táto kontinuita nejakým záhadným spôsobom pretrvala.

1981

Neveril som, že ho ešte nájdem. Ak mám byť úprimný, vôbec som si to neprial. Všetko na tom svete podlieha rozkladu, domy chátrajú, autá korodujú, ideály vystriedajú nové a ľudia odchádzajú do večného zabudnutia. Je to nenávratný dej, podobne ako rast. Dúfal som, že toľké roky otupia moje zmysly, ale ja som naďalej rovnako precitlivený. Dospelé dieťa.

1990

Deň, o ktorom som si myslel, že nikdy nepríde. Neveril by si, ako sa naše mesto zmenilo. S prehľadom jedno z najudivujúcejších mravenísk na tridsiatej siedmej rovnobežke. Práve som dofajčil. Hovoril som si, že prestanem. To je ironické! Hovoril som si, že sem už nič nenapíšem... Kúpil som si najnovšie vydanie The Korea Herald. Vyšlo ma to na tisíc wonov. Zajtra budú písať aj o nás. Možno. Sedím na lavičke a v rukách zvieram denník, ktorý dnes odsúvam na vedľajšiu koľaj. Tých pár hodín nič nezahojí. Bude to zvláštne. Neviem, ako sa mám cítiť. Poviem ti o vnučke, z ktorej sa teším už tretí deň. Tri dni v slobodnom svete.

19.10.2015

PS: Tento text "zápasí" v literárnej súťaži, ktorú medzičasom vyhlásilo MO SR. Ak Vás zaujal, prosím, svoju podporu mu môžete vyjadriť v priloženom linku. Práca číslo 5. Ďakujem.

https://m.facebook.com/questions.php?question_id=761561870615952&qa_ref=qd&ref=m_notif¬if_t=like&__mref=message_bubble

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?